História
Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1327. Vznikla na území stredovekého brzotínskeho panstva, ktoré spolu s ďalšími majetkami Gemerského hradu pred tatárskym plienením vlastnil kráľ Belo IV. ako odúmrť po comesovi Boršovi z rodu Miškovcov. V marci 1241 Uhorsko napadli Turci. V rozhodujúcej bitke s nimi 11 apríla 1941, neďaleko Mohi pri Slanej, bolo uhorské vojsko na hlavu porazené. Belovi IV. sa podarilo s malou skupinkou utiecť cez Gemer a Nitru na dalmatské ostrovy. Krajina bola vydaná napospas Tatárom. Plienili aj severnú časť Gemera. V polovici roka 1242 odtiahli z Uhorska riešiť domáce problémy po smrti veľkého chána Ogota. Roku 1243 daroval Belo IV Detrichovi a Filipovi z rodu Ákošovcov (synom Matúša Bubeka-Bebeka ) za pomoc v bitke proti Tatárom a počas úteku kráľa rozsiahle majetky nebohého Boršu v Gemeri. Darovane panstvá zahŕňali najmä panstvá Plešivec, Brzotín a Štítnik. V darovacej listine sa Rakovnica ( Rakunchas ) nespomína. Jej chotárne územie bolo súčasťou brzotínskeho panstva. Bubekovci sa na svojich majetkoch zaoberali predovšetkým poľnohospodárstvom a využívaním rudného bohatstva. V roku 1290 kúpil od potomkov Detricha brzotínske panstvo spišský comes Batis z rodu Mariašiovcov. Počiatočný vývoj rakovnice je úzko spojený zo susednou Rudnou. V chotári tejto baníckej osady dolovali zlato a iné kovy. Nevyhnutné drevné uhlie pri tavbe kovov zabespečovali poddaní uhliari, usadení ešte Bubekovcami na južných svahoch Tureckej. Ich roztrúsené obydlia v okolí Mnícha volali Uhliskom (maďarsky Scenegetew, Zenekethew, Szénegeto ).
Súčasne v údolí pod Mníchom, pri bystrom potôčiku, vyrástla ďalšia osada slovienskych osadníkov. Volali ju Rakunchas (1327). Podla maďarského historika Bálinta Ilu sa do osady privážalo uhlie z Uhliska, tu sa uskladňovalo a podľa potreby sa odtiaľ odvážalo do výrobných stredísk, najmä do Brzotína. Hromady. kopy uhlia, po maďarsky rakáše, podnietili panských úradníkov, že do majetkových súpisov osadu zapísali ako Rakunchas. Toto odôvodnenie pomenovanie osady nie je jediné. Traduje sa, že má meno od rakov, hojne sa vyskytujúcich v miestnych tokoch. Nezanedbateľný je názor, že zakladateľom, šoltýsom osady bol Sloven Rak. Nasvedčuje tomu základ názvu, ktorý sa v hovorovej reči postupne menil na Rok i Rek, čo sa prejavilo aj vo vývoji pomenovania osady z pôvodného Rakunchas na Rokunchas (1339), Rakoicha (1351), Rakonkeneht (1362), Rakonchas (1416), Rekenane (1773) a Rekeňa (1808), maďarsky Rekeny, nemecky Reiken. Asi v polovici 13. stor. si postavili kostolík, ktorý zasvätili Márii Magdaléne.
Mariašovci vlastnili Rakovnicu v rokoch 1290 – 1352. Po nich bola majetkom štítnických Bubekovcov.
V 16. storočí nepriaznivé postavenie obyvateľov zhoršovali dôsledky prírodných katastróf (povodní, neúrod), vojen a epidémii,ktoré ich decimovali. Opúšťali obydlia roztrúsené v okolí Mnícha a na Vyšných lúkach a usadili sa v údolí Honského potoka, kde si vybudovali novú Rekeň na mieste súčasnej obce.
Obec v 17. storočí prežívala mnohé utrpenia. Vnútorné nepokoje a povstania privádzali obyvateľov do biedy a nedostatok životných potrieb prinášal hlad a rôzne nemoce. Trápili ich najmä morové epidémie. Škola v obci existovala už pred rokom 1771. Bola evanjelická. Baníctvo sa stalo charakteristickou črtou obce a jej obyvateľov. Potvrdzuje to obecná pečať, pochádzajúca zo začiatku 19. storočia.